Rodina VagačovCOV
Predstavujeme vám rodinu Vagačovcov, pôvodom zo Starej Turej. Patrila medzi zámožných obyvateľov poddanského pôvodu. A vďaka ich podnikavosti začal nejeden región prekvitať. Vlastnili mlyny, predávali dobytok a maslo.
Do Detvy prišli v roku 1787, keď sa Ján Vagač rozhodol založiť vôbec prvú bryndziareň na Slovensku.
Na fotke zľava: Jaroslava Vagačová, pri nej stojí jej manžel, Július Vagač, v strede sedia manželia Antónia a Alexander Vagačovci, vpravo ich dcéra Mária Nemčoková, pri nej stojí jej manžel Ján Nemčok. V strede stoja zľava Štefan Vagač s manželkou Margitou a synčekom Stankom a Karol Vagač.
Zdroj: 230 rokov prvej slovenskej bryndziarne – Archív Podpolianskeho múzea v Detve.
Ján Vagač
*1759 †1835
Ján Vagač bol pôvodne mäsiar a obchodník s ovčím maslom zo Starej Turej, ktorý sa pri svojich cestách „zatúlal“ i na Podpoľanie. Často prespával na salašoch, skamarátil sa s bačami i pastiermi, ktorým rozprával príbehy o svojich obchodných cestách. Na salaši si ho uctili tradične – chlebom a hrudkovitým syrom z ovčieho mlieka, ktorý sa mladému Vagačovi veľmi zapáčil. Rozmýšľal, ako uviesť tento syr do obchodu v trvanlivejšej forme, čím by prispel aj k rozvoju regiónu.
Obchodník sa v ňom nezaprel. Začal experimentovať, nakladal ho, vysúšal, rozvaľkával a presoľoval, až kým nedocielil, čo chcel. Mladý, vtedy 28 ročný, Ján Vagač sa rozhodol v roku 1787 založiť v Detve prvú sezónnu manufaktúrnu bryndziareň. Položil tak základy moderného bryndziarskeho priemyslu na Slovensku.
V roku 1835 zomrel pokojne s vedomím pekného kusu vykonanej práce. Bryndza šla víťazne svetom a domov do chát detvianskych pastierov prichádzali peniaze. Svojim potomkom nezanechal bohaté majetky, ale dôležitú zásadu, ktorej sa on sám držal po celý život:
„S poctivosťou najďalej zájdeš“.
Alexander Vagač
*7. 10. 1879 †9. 3. 1934
Alexander Vagač už od mladosti pracoval so svojím otcom. V roku 1905, po smrti otca – Michala Vagača – prevzal vedenie rodinnej bryndziarne. Spolu so svojou manželkou Antóniou, rod. Valovičovou sa natrvalo usadil v Detve.
Dovtedy rodina Vagačovcov žila pod Poľanou len prechodne počas zimy – od októbra do marca. Mimo sezóny sa vracali do rodnej Starej Turej.
Spolu s manželkou Antóniou vychovávali 4 deti: Štefana, Karola, Júliusa a Máriu. V roku 1908 pre svoju rozrastajúcu sa rodinu postavil na Hlavnej ulici v Detve prízemný dom.
Za jeho vedenia podnik dosiahol najväčší úspech. Jeho pričinením sa začala výroba bochníkových a lahôdkových syrov. Na pohon mlynov začali v roku 1914 používať benzínové motory a v roku 1928 elektrický pohon.
Ako vojak sa zúčastnil 1. svetovej vojny. Počas jeho neprítomnosti sa o bryndziareň úspešne starala jeho manželka Antónia. V roku 1918 sa Alexander vrátil a opätovne prevzal vedenie podniku. No ani po ukončení vojny nebolo konca vojnového utrpenia.
Za vpádu vojsk Maďarskej republiky v r. 1919 rodina musela utiecť, aby si zachránila životy. Počas dvoch mesiacov sa ukrývali v núdzových vagónových bytoch vo Zvolene, Turčianskom Svätom Martine a Luhačovicicach. V dome i bryndziarni boli napáchané nenahraditeľné škody.
Alexander Vagač spolu s manželkou Antóniu a jeho spolupracovníkmi aj napriek týmto ťažkostiam nezaháľali a začali odznova. Bryndziarni sa darilo. V roku 1933 rozšírili výrobu o taviareň ementálskeho syra, ktorý bol dovážaný z Rakúska výmenou za bryndzu.
Tak ako jeho predok, Ján Vagač, aj Alexander umrel v pokoji v roku 1934. Podnik odkázal svojmu synovi Štefanovi Vagačovi.
Antónia Vagačová
rod. VALOVIČOVÁ
* 5. 1. 1887 † 23. 2. 1976
Antónia Vagačová, rodená Valovičová, sa narodila 5.1.1887. Vydala sa za Alexandra Vagača. Mali spolu 4 deti: Štefana, Karola, Júliusa a Máriu.
Počas 1. svetovej vojny, keď jej manžel Alexander musel narukovať, prevzala na seba vedenie bryndziarne.
Antónia Vagačová bola dlhé roky mecenáškou detvianskeho kostola. Už v roku 1915 darovala kostolu sochu Krista Pána a v roku 1930 nový oltár Lurdskej Panny Márie. Dňa 16. 9. 1934 vysvätil miestny farár Ján Štrbáň pred kostolom v Detve dva kríže.
Jeden z nich darovala vdova Antónia Vagačová. V r. 1935 darovala zvon do Kaplnky na Kalvárii a v r. 1938 novú krstiteľnicu. Posledný dar zaznamenaný v Historii domus detvianskej farnosti v roku 1957 bola socha sv. Júda Tadeáša.
Štefan Vagač
* 19. 7. 1905 † 2.3. 1991
Štefan Vagač bol prvorodeným synom Alexandra a Antónie.
Študoval na gymnáziu v Jágri (1915 – 1918) a v Banskej Bystrici (1919 – 1920), na Štátnej obchodnej akadémii v Bratislave (1920 – 1924) a navštevoval vysokú školu obchodnú v Prahe (1925 – 1929).
Ako 26-ročný (24.10.1931) sa oženil s Margitou Strähle (*2.6.1913, +15.12.2001), s ktorou mal 2 deti – Stanka a Helenku.
V r. 1934, po smrti svojho otca Alexandra, prevzal vedenie rodinného podniku. Nebolo mu však dopriate ho viesť po celý život tak, ako jeho predkom. Znárodňovanie po roku 1948 znamenalo likvidáciu bryndziarne. V roku 1951 bola výroba v bryndziarni zastavená.
O dva roky neskôr, v r. 1953, musela rodina Vagačovcov opustiť nielen podnik, ale aj svoj dom. „Bolí ma len to, že s nami neľudsky zachádzali, že sme chceli pracovať a nesmeli sme. Ba ani žiť poriadne.“ Z listu písaného Štefanom Vagačom 30.4.1968.
Štefan po zvyšok života ťažko pracoval vo vodárňach, kde robil výkopové práce a zakladal potrubia. Po vážnom úraze, s doživotnými zdravotnými následkami, musel zmeniť pracovisko a až do dôchodku pracoval ako skladník vo firme „Prefa“ vo Vlkanovej.
So svojou rodinou žil skromne v Banskej Bystrici, kde v marci 1991 zomrel.
Karol Vagač
* 23. 3. 1909 † 3. 11. 1980
Karol Vagač bol druhorodeným synom Alexandra a Antónie Vagačovcov.
Vyštudoval gymnázium v Pécsi a svoje štúdium zavŕšil na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne v roku 1928, kde mu bol udelený titul JUDr. Svoj bohatý pracovný život strávil vo svojom odbore.
V 30. rokoch pracoval v obci Feledince (súčasné Jesenské) a neskôr v Rimavskej Sobote. V roku 1936 sa oženil s Magdalénou, rod. Ehnovou (*6.11.1914, +8.6.2001) z Trenčianskych Teplíc. Spolu vychovali 3 deti – Igora, Daniela a Máriu Magdalénu.
V 40. rokoch bol bratislavským sudcom, štátnym prokurátor a hlavným súdnym radcom prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisa. Ako člen ilegálnej protifašistickej odbojovej skupiny Flóra sledoval cieľ obnovenia ČSR.
Počas vykonštruovaných procesov proti saleziánom v 50. rokoch 20. storočia bol obvinený zo spolupráce so svojím strýkom, saleziánskym kňazom Viliamom Vagačom a neskôr aj odsúdený na 8 rokov väzenia.
Karol si trest odpykával v nápravno-pracovnom tábore fyzicky ťažkou prácou v baniach. Amnestiou prezidenta ČSR 4.5.1953 mu boli odpustené 2 roky a 2 mesiace trestu. V roku 1955 požiadal o odpustenie zvyšného trestu. Jeho žiadosti vyhoveli s 5-ročnou podmienkou.
Po návrate z väzenia sa JUDr. Karol Vagač zamestnal v Západoslovenských vodárňach a kanalizáciách v Bratislave, kde vykonával kopáčske práce. Riaditeľ firmy ho nemohol oficiálne zamestnať na právnom oddelení, napriek tomu túto prácu v podniku vykonával až do odchodu na dôchodok.
Karol zomrel v Bratislave 3.11.1980.
Július Vagač
* 23. 3. 1909 † 1. 10. 1945
Július Vagač bol tretím synom Alexandra a Antónie Vagačovcov.
Študoval na gymnáziu v Győri, Banskej Bystrici a Budapešti. Ako jeho starší brat Karol, aj Július získal právnické vzdelanie. To zavŕšil v r. 1938 na Právnickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Udelili mu tam titul JUDr.
V roku 1934 sa v Prahe oženil s Jaroslavou, rod. Klenkovou (*11.7.1909, +27.12.1986). Mali spolu 4 deti – Alexandra, Svetozára, Dagmar a Ľudmilu.
Jeho nebezpečná práca a 2. sv. vojna ho však navždy odlúčili od rodiny. V 30. rokoch pracoval ako bankový úradník v Československej národnej banke v Prahe. Neskôr, od r. 1939 pôsobil v Slovenskej národnej banke v Bratislave. Tam sa podieľal na ekonomickom zázemí príprav Slovenského národného povstania.
So spolupracovníkmi pripravoval prenesenie štátneho pokladu z Bratislavy do Banskej Bystrice. Vedel, že to, čo robí je nebezpečné, často preto svojim kolegom hovoril: „Nebojím sa o seba, len o svoju rodinu.“
Július spolupracoval s ilegálnym odbojom – v Detve u mamy aj v Prahe u svokry mal odložené drevené kufre s oblečením a vecami na prvú pomoc. Obe ženy mali pokyn, že pokiaľ niekto príde a povie dohodnuté heslo, majú mu kufor otvoriť a na nič sa nepýtať.
17.3.1945 Júliusa Vagača skoro ráno krátko po príchode do práce odviedli údajne na výsluch na gestapo. Mal len krátky čas na odovzdanie agendy kolegom, ktorých poprosil o odnesenie nákupu manželke Jaroslave a jej upokojenie. Na 4. deň sa mu podarilo poslať manželke odkaz – vtedy ešte veril, že sa vráti domov.
Po týždni v gestape ho však previezli do budovy bratislavského krajského súdu a 31.3.1945 bol poslaný tzv. „druhým bratislavským transportom“ do koncentračného tábora v Mauthausene.
Súdnym rozhodnutím z 8.5.1947 bol Július vyhlásený za mŕtveho s dátumom úmrtia 1.10.1945. V septembri 1946 udelil prezident Československej republiky Júliusovi Vagačovi vojenské vyznamenanie in memoriam – Československý válečný kríž 1939. Pri príležitosti 20. výročia SNP mu prezident ČSSR udelil Pamätnú medailu na pamiatku boja proti fašizmu.
Mária Vagačová
* 7. 6. 1912 † 30. 9. 1982
Mária Vagačová bola najmladšia dcéra Alexandra a Antónie Vagačovcov.
Študovala na Ľudovej škole v Detve a neskôr, konzervatóriu v Liberci. Bola vynikajúca klaviristka a krásne spievala operné árie. Jej túžbou bolo štúdium spevu vo Viedni, no otec jej to nedovolil.
V Detve sa spoznala s bankovým úradníkom Jánom Nemčekom (*9.2.1907, +1984), za ktorého sa 7.10.1933 vydala. Bývali v služobnom byte pri budove Stredoslovenskej banky v Detve, ktorej bol Ján riaditeľom. Spoločne vychovali 4 deti – Jána, Ondreja, Máriu a Štefana.
Mária bola žena v domácnosti do roku 1948, kedy začala pracovať ako pokladníčka v banke pri manželovi. Ján Nemčok neskôr prestúpil do banky vo Zvolene. Okolo roku 1962 odišli manželia na dôchodok a presťahovali sa k dcére Márii do Bratislavy, kde si spoločne postavili rodinný dom.
Mária Vagačová (Nemčoková) umrela 30.9.1982 v Bratislave.
Zdroje:
150 ročné jubileum najstaršej bryndziarne v Československu, Alexander Vagač v Detve na Slovensku, Tlačou Akciovej mor. kníhtlačiarne Polygrafie v Brne
Detva v premenách času, Kultúrne centrum Andreja Sládkoviča v Detve – Podpolianske múzeum 2017
230 rokov prvej slovenskej bryndziarne, Kultúrne centrum Andreja Sládkoviča v Detve – Podpolianske múzeum 2017
